Ari
Ariho som prvý krát videla začiatkom februára 2008. Bola naozaj tuhá zima, vonku to klesalo pod mínus 20, na víkend však hlásili krásne počasie, tak sme sa vybrali na Kráľovu Hoľu. Bolo to ako v Mrázikovi, všetko dookola sa trblietalo od snehu a aj dievčatá sa tvárili, že to nie je až také zlé. Na konci výstupu som bola vcelku vďačná, že už nikam nemusím, sadla som si na slniečko a ohrievala sa. Vtedy Nika priviedla Ariho. Chlpatý, možno 10 mesačný rotwailer, bojazlivý, ale vďačný za každý kúsok žrádla. Nikto sa k nemu nehlásil, ale nevenovala som tomu pozornosť, keďže tam 
bolo dosť ľudí a zopár psov. Myslela som, že Nika si našla kamoša, chvíľu sa pohrajú a každý pôjde za svojim pánom. Po pár minútach sa uvoľnilo miesto v miestnosti otvorenej pre turistov a myšlienka na teplý radiátor na hnala dnu. Už som nevošla. Pred miestnosťou bol v snehu urobený pelech kde Ari spával, ležal na ľade a strašne tam fúkalo.
Na dverách visel odkaz „ Dajte psovi nažrať“ a vedľa viselo pero s papierom kde sa písali dátumy kedy pes žral. Ostala som v šoku. Okamžite som chcela zobrať Ariho domov, lenže nemali sme ani obojok ani vodítko. Ari nás odmietol nasledovať, stále si myslel, že sa po neho pán vráti a tak neostávalo nič iné ako ho tam nechať. Celý týždeň som kvôli nemu nemohla poriadne spať. S priateľom sme sa dohodli, že hneď nasledujúci víkend pôjdeme hore opäť a ak tam Ari bude berieme ho zo sebou. V sobotu sme vyrážali veľmi skoro, bola som nervózna, bála som sa, či sa mu niečo nestalo a hlavne tej zimy. Hore sme vyšli v rekordnom čase a neuveriteľne mi odľahlo, keď sme ho tam našli. Nechali sme psi, aby sa pohrali a vymýšľali sme zatiaľ taktiku odchytu. Veľmi nám sťažovalo prácu, že Ari bol nekontaktný, ľudí sa bál a utekal pred nimi. Jediný spojovník bola Nikitka. Prvý odchyt sa nám nepodaril, ale keďže sme nemali čas, museli sme konať rýchlo. V tomto momente by som chcela poďakovať Danovi, ktorý s odhodlaním jemu vlastným zafixoval Ariho, aj keď mu hrozilo, že si odnesie zopár rán. Nasadila som mu dva obojky, košík, a mohlo sa ísť. Ďalšie poďakovanie patrí Peťovi, ktorý Ariho niesol celú cestu dolu a pomáhal mi pri starostlivosti o neho. Až doma sme zistili, ako na tom Ari vlastne je. Bol vychudnutý na kosť, s omrzlinami na bruchu a ušiach a všetkého sa bál. Pracovali sme spolu vyše mesiaca. Naučil sa chodiť na vodítku, prestal sa báť áut, igelitiek, farebnej dlažby, zistil načo je uzlík na preťahovanie a hlavne, že ľudia vôbec nie sú taký zlí. Chodil s nami na socializačné prechádzky a keďže neuveriteľne miloval psi, zachvíľu bol ich najväčší kamarát. Keď už bolo jasné, že z najhoršieho je vonku, bol čas nájsť mu nových páničkov. Nebolo by dobré, keby začal za svoju svorku považovať nás, keď sme si ho nemohli nechať, veľmi by ho bolelo, že ho opustil ďalší človek. Nejdem tu rozoberať pohnútky ľudí, ktorí sa na inzerát hlásili, ale po pár telefonáto
ch som nadobudla dojem, že žijem na inej planéte. Doma sme sa pomaly zmierili s tým, že máme svorkový prírastok, keď sa ozvala Markétka. Prišla si po Ariho o necelý týždeň a dnes Ari žije so slečnou RTW Amandou v domčeku, má svoju paničku, ktorá mu splní, čo mu na očiach vidí, chodí na vychádzky do lesa, spí v posteli a dúfam, že už nikdy nemyslí na to, akí dokážu byť ľudia zlí.
Na konci tohto príbehu patrí moje poďakovanie ešte Juríkovi, ktorý ma v tejto činnosti podporuje, toleruje moje šialenstvá a pomáha mi pri práci .